(Ako vyrástol tento strom, časť II.)
Prišiel deň, kedy som potrebovala znovu cítiť leto. Bol október a večere už neboli tak horúce, a neboli tak voňavé ako čerešňová bublanina. Tak a čím sa nasýtim dnes? Vôňu necítim, chuť nemám. Moje zmysly sú otupené, asi si len potrebovali nachvíľu zdriemnuť. Tak čo teda mám? Náušnice s belaso modrými korálikmi. Úplne som zabudla, že som jednu stratila. Stratila som ju po ceste, niekde. Prišlo mi to zrazu veľmi ľúto. Myšlienka, že jedna chýba ma neopúšťala. Stratila som ju. Chýba mi. A čo? Na ostrov v Grécku kvôli jednej náušnici nepôjdem. Alebo áno? Veď do Grécka sme sa vrátili po druhý krát. Hmm, čo tak do tretice? Koľko pozornosti venujem jednej náušnici. Veď som ich už mala niekoľko, aj som pár už stratila. Táto je asi niečím výnimočná. Prebúdzala všetky moje zmysly. Vôňa čerešňovej bublaniny ma viedla ďalej. Napíšem, do obchodíku niekomu. Vyhľadala som adresu a napísala toto: „Minulé leto som s rodinou navštívila Váš obchod. Kúpila som pár belaso modrých náušníc. Jednu som stratila. Bola by som rada, ak by ste mi ju vyrobili. Posielam vám fotku.“ Do jedného dňa prišla odpoveď. A do dvoch týždňov balíček. Otvorila som ho a vykukli na mňa dve belaso modré náušnice, aj s náhrdelníkom.
To sú tie čarovné stretnutia , svieže a výživné. Nedá sa ich nasýtiť. Nie je ich nikdy dosť, sú nekonečné. A ani neviete, kedy prídu. Nič nežiadajú, oni jednoducho sú. Prebúdzajú naše zmysly. Tento príbeh mi pošepkal, že som, že jednoducho sme a túžime po…“ ľudskom spojení a radosti“.
Lenka Jurčová
