Rozlúčka s klientkou. Dnes som mala posledné stretnutie so svojou dlhoročnou klientkou. Bola to niekoľko mesačná cesta, hľadala, ako byť lepšou mamou. Keďže jej nebolo dopriané mať šťastné detstvo, niesla si svoj batôžtek ďalej. Nebolo pre mňa jednoduché sa k nej priblížiť. A tak zo stretnutia na stretnutie, v pravidelných mesačných intervaloch, krok po kroku (nevynechala ani jedno), som ju sprevádzala a počúvala. Veľa rozprávala, naozaj veľa, ale akosi stále som sa s ňou vedela spojiť a byť prítomná v jej príbehoch. Jej častá reakcia bola: „Aha, vidíte, hej teraz som si uvedomila…“ A išla ďalej, a ja s ňou. Vynárala sa mi otázka: „Prečo ku mne chodí?“ Keď som sa túto opýtala svojho učiteľa, povedal: „Dozvieš sa , raz.“ V jeden deň prišla ale zmena, ktorú som si až spätne uvedomila nastala, keď takmer po roku som zmenila svoje miesto, kde som zvyčajne sedela. Urobila som to bez akéhokoľvek rozmýšľania, spontánne, samo telo chcelo ísť. Ísť bližšie k nej. Asi ste zvedaví, aká bola jej reakcia? Oprela sa viac o stoličku, narovnala sa, zdvihol sa jej hrudník. A zašuchorila sa ako malý kolibrík, ktorý dostane od svojej mamy potravu do zobáčika. Bol to veľký
zázrak spojenia. Bola som k nej bližšie. Boli sme bližšie k sebe. A mám odpoveď, prečo ku mne, bez vynechania jedného stretnutia, chodila. Obe sme sa učili, krok po kroku, ako byť dobrou mamou. V oboch v nás hlboko na dne ľadovca bola túžba byť tou najlepšou mamou na svete, strach a túžba z blízkosti zároveň. Teraz mi dáva znamenie aj moje telo a oči plačú
