A ja píšem prvé prianie na jeden z listov na strome. Aké je to vaše? Listov je dosť. Možno aj osem miliárd.
Otázky „Čo by ste si radi prečítali, čo by vás zaujalo?“ zapĺňali moju myseľ deň po dni. Nemala som odpoveď. Ale ani otázky mi nedávali zmysel. Neboli moje. Čítavam ich v knihách, dosť často, tak asi by som sa ich mala opýtať. Vlastne jedna odpoveď nie je. Je ich osem miliárd. Ako uspokojím toľko ľudí? No nijako. Takto som sa točila dookola a dookola, ako keď si mačka hľadá svoje miesto, kde jej bude dobre. Ako mne. To je ono. Ako mne. A kde mi bude dobre? To bola tá moja otázka, pravá, orechová. Moja myseľ a telo sa dostávali do pokoja. Nechávam sa unášať. Len tak som, myšlienky plynú, a dookola. Zastavím sa pri mojom strome. Ten obraz je nejasný, nemá presné obrysy. Veľký, malý, netuším. Cítim od hlavy až po päty, že to bude strom. Moje telo s predstavou stromu súznie, zatiaľ nejasne. Túžim ho pomenovať, namaľovať mu listy, konáre, kmeň. Bude to gaštan. Je to vraj symbol dlhovekosti, ochrany rodiny a životodarnej energie. Ako mám tomu rozumieť? Čo sa stalo? Asi sa v mojich príbehoch už v nejakej podobe vyskytol. Na prechádzke v lese, pri pohľade z okna, na fotkách. No, bolo ich niekoľko. Ako mu dať význam. Ten môj význam? Má byť jedinečný. Predsa strom by mohla namaľovať moja dcéra. A súznenie je zrazu silné. Točenie dookola pomaly ustáva, našla som si svoje miesto. A to druhé vedľa mňa ponúknem mojej dcére.
Mám prianie, aby to tak bolo stále.
Mám prianie, keď sa bude točiť dookola, aby vedela, že kedykoľvek si môže ku mne prisadnúť.
Lenka Jurčová
